Potulky po horách - 1. časť (seriál na pokračovanie)

sem všetko, čo neviete zaradiť inde

Moderátor: AdmineR

Používateľov profilový obrázok
Kazetowich
vintagehifi.sk inventár
Príspevky: 8761
Dátum registrácie: Streda, 12. Septembra 2018, 16:18
Bydlisko: polia, lúky a háje SR
Kontaktovať používateľa:

Potulky po horách - 1. časť (seriál na pokračovanie)

Príspevok od používateľa Kazetowich »

"Dobrý deň, môžete mi prosím povedať, kde sa nachádzam? Je tu tak krásne". Touto vetou ma príjemne šokoval jeden starší pán, ktorého som stretol na lesnej ceste. O ňom, ale aj o túlaní sa lesom tesne po víchrici, bude dnešný príbeh.
V minulom rozprávaní o putovaní Muránskou planinou som vás previedol Martinovou dolinou. Dnes začínam v jej dolnej časti s názvom Paseky. Vyšiel som z lesa, prešiel som lúkou popri starej opustenej budove, ktorá si pamätá prezidenta Husáka a krátkym tunelom som sa dostal k hlavnej ceste. Smutne som si sadol k turistickému smerovníku, z topánok som si vytriasol plejádu semien a konárikov, ktoré sa mi snažili votrieť do pozornosti už dlhšiu dobu a pozeral som sa na čierny asfalt, po ktorom sa budem musieť dostať až do Muráňa. Keď som v prírode, často zabúdam na civilizáciu, na jej vymoženosti, ktoré dokonca sám využívam, ale teraz mi neskutočne vadili. To množstvo áut, čo okolo mňa prešlo, to množstvo zvíreného prachu, čo sa mi tislo do nosa a množstvo odpadkov, čo ľudia vytratili zo svojich motorových tátošov. Chvíľu som sedel, Zorovi som dal najesť, napiť, poťapkal som ho po zadku a zavelil: Ideme!
Cesta ubiehala pomaly. Pre pešieho turistu je tento úsek veľmi nebezpečný, cesta je úzka, kľukatá, častokrát nie je vidieť, čo vyletí zo zákruty a či ma šofér stihne včas zaregistrovať. Zoro kráčal spôsobne pri nohe, vedel, že túto časť musí pretrpieť. V miestach, kde bola pri ceste lúka, som ho pustil vybehať, poobháňal nejaké motýle a muchy, napil sa vody a znova sme šliapali asfalt. Počas tých piatich kilometrov do Muráňa som si krátil chvíľu pozorovaním EČV vozidiel a rozmýšľal, odkiaľ sú, prečo idú práve tadeto a čo si asi myslia o mne. Čudák s veľkým ruksakom a psom, čo musí ísť po ceste, lebo nevie trafiť do hory... Áááá, je tu Muráň. Prežili sme.
Pri vstupe do Muráňa nás vítali všetky dedinské psy. To je vlastne ich poplašná funkcia, vrieskať pri každom potenciálnom nebezpečenstve. My sme ale nevošli s bázňou, ale hrdo, ako rímsky bojovník so svojím skroteným levom. Povýšenecky, bez mihnutia oka, sme prešli popri nich, nech si tam húkajú za bráničkami, my ideme do boja. Ideme bojovať s prírodou, pretože nad Muránskou planinou sa začali zbiehať ťažké čierne mraky neveštiace nič dobré. Za obcou sme si určili smer severozápad. Presne tade sa tiahne Hrdzavá dolina, ktorou musíme prejsť. Najskôr sme minuli informačnú tabuľu, potom nejaké piknikové miesto, kde si turisti môžu oddýchnuť, opiecť špekačky a vyvenčiť deti + iné cicavce, nachádzajúce sa v domácnosti. My sme ale mierili k vysokému skalnému ústiu do doliny. Čo nás tam asi čaká? Prečo sa volá tá dolina Hrdzavá? Nemal som na seba nastriekať namiesto antiperspirantu nejaký antikorózny sprej?
Popri cestičke zurčal Hrdzavý potok. Pôjdem popri ňom ďalších 5 km a bude súzvučiť s vetrom, ktorý sa opiera do vrcholkov stromov. Po pravej strane boli nejaké domy a opäť tu boli miesta, kde sa dalo posedieť a oddýchnuť si v lone prírody. Zrazu oproti nám niekto kráča. Zoro zbystril pozornosť, ale keď videl, že je to človek, tak pokračoval v čítaní správ, ktoré mu tu na kameňoch a listoch rastlín zanechali iné psy. Častokrát im odpovedal zanechaním mokrého odkazu a raz pripojil aj súbor. Starší pán ma fixoval pohľadom, takže som vedel, že sa chce družiť, alebo je len na niečo zvedavý. Bol zvedavý. Jeho prvá otázka po obligátnom pozdrave bola "Dobrý deň, môžete mi prosím povedať, kde sa nachádzam? Je tu tak krásne". V tomto momente som si uvedomil veľmi veľa vecí naraz. Jednak, že pán asi zablúdil, resp. sa tu ocitol náhodou a treba ho vyviesť, potom to, že je starý a sám. Jeho tá príroda musela tak priťahovať, že išiel kam ho oči viedli a nakoniec, to ústie doliny ešte nie je také pekné, ako vo vyšších polohách, no napriek tomu bol tento človek šťastný a fascinovaný tým, čo videl. Dal som s ním taký small talk, vysvetlil som mu, kde sa nachádza, čo môže okolo seba vidieť, ale aj to, čo môže vidieť v širšom okolí (Správa NP Muránska planina, robím vám zadaráča sprievodcu). Fascinovaný pán pekne poďakoval, rozišli sme sa a potok nás viedol vyššie a vyššie. Po obidvoch stranách cesty boli nádherné skalné útvary, množstvo jedlí, bukov a borovíc. Po skalách porastených machom stekali cícerky vody a ja som samozrejme neodolal a ochutnal machovú vodu. Nezjedol som pritom žiadneho chrobáka, ani nevcucol slimáka, takže fajn. Ani som si nevšimol, že začalo pršať. Jemný dážď sa dral pomedzi listy stromov a dával mi o sebe vedieť klopkaním na šiltovku. Po pravej strane som zbadal budovu. Stará, ošarpaná robotnícka ubytovňa to má už dávno za sebou a postupne ju začala obývať príroda. Rozmýšľam, či tu zostať, alebo pokračovať v daždi ďalej. Mojim cieľom je turistická útulňa na Nižnej Kľakovej a nie je to už tak ďaleko, len ďalších 5 kilometrov lesom. Rozhodol som sa pokračovať, nech mi cesta odsýpa, slabý dážď ma predsa nemôže zastaviť. Onedlho som došiel na križovatku turistických ciest. Červená značka viedla vľavo takou bežnou lesnou cestou a žltá značka sľubovala prechod divočinou. Čo by ste si vybrali vy?
Po chvíľke putovania po žltej trase som začal šípiť, že niečo nie je v poriadku. Popod nohy sa mi začalo pliesť čoraz viac popadaných stromov, občas to bolo aj desať stromov vedľa seba. Mohutné smreky ležali na zemi, nezvládli nápor vetra. V čase, keď som tou trasou išiel sa Moravou prehnalo tornádo a zachytilo aj časť Slovenska. O mesiac na to sa prehnala víchrica Horehroním a zničila lesy v Nízkych Tatrách a sčasti aj na Muránskej planine. O týždeň na to som tade išiel ja, takže si viete predstaviť, čo ma čakalo. Preliezanie a podliezanie čerstvých kmeňov, na chrbte ťažký batoh a Zoro na vôdzke. Nič sa nedá robiť, Zora som pustil navoľno, ten si našiel vždy nejakú medzeru, kadiaľ sa prepchal. Mne sa liezlo ťažšie. Nakoniec som sa prechodom tejto trasy trápil hodinu a pol. Ale čo by nezvládol rímsky bojovník s levom, nie? Čo sa dialo ďalej, ako som došiel na Nižnú Kľakovú, či som našiel pitnú vodu a ako sa mi podarilo prespať, sa dočítate nabudúce 🙂

S láskavým zvolením autora textu aj fotiek © Jozefa Martinského
Prílohy
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
© Jozef Martinský
Sansui 331 klub czechoslovakia, old Pioneer receivers
Napísať odpoveď

Návrat na "Nezaradené"